Záchvat zúrivosti aneb Potreba boxerského vreca v domácnosti

Hm, hm. Tak, kde začať? Na mieste, kde som ešte z opojenia predošlovečernej eufórie šla od samej radosti vyskočiť z mojho Beavis and Butt-Head trička hip hoperskej veľkosti slúžiaceho ako pyžamko, či sa skor hneď presunúť tam, kde už krehké predmety prestali byť v mojej blízkosti v bezpečí? :D
Asi bude najefektívnejšie, ak začne pekne krásne od samého začiatku tejto príšernej epizódy a to nie z čisto praktického dovodu, akože aby bol opis deja a myšlienok zaň preblysnutých zrozumiteľný [Čo by bol jedine v prípade, že ste za pomoci tajných agentov v bielom a stetoskopom okolo krku spadli z pôrodného vozíka, alebo ste skúšali pogovať na pesničku „Punk’s not dead“ od Exploited za asistencie oceľovej skrine.], ale preto ... Hm.. :D Asi mi neuveríte (ja viem, že uveríte, ale to „neuveríte“ mi de do tej vetišky vácej :D), ale akosi mi vyfučalo z hlavy to, čo som vlastne týmto chcela povedať. Fakt! :D Ďalší dovod, prečo bych mala prestať s týmito zátvorkovými komentármi, ale keď.. Rovnako, ako si nevedno Slasha predstaviť bez jeho kučeravej čiernej hrivy, moje články si asi ťažko predstaviť bez týchto offtopics (jaké prirovnání :D).
No, takže, dosť bolo rozkoše, prejdem k (akože) pointe :p
Všetko sa začalo tým, že som pri prezeraní linky koncerty.sk stisla súčasne ALT, CTRL, F a do objaveného úzkeho obdĺžnička so vyťukala „Trnava“ (Hádam netreba bližšie vysvetľovať tento počin). A hľa! Presunulo ma to k oznamku o koncerte v Káčku, kde mala vrieskať, trieskať, pľuť a tak podobne Thema11.
Po tom, čo som si na czechcore.cz stiahla jednu z ich pesničiek, som síce usúdila, že ich hudba je celkom fajn, no musím sa priznať, že to nebola vobec hlavná príčina mojej túžby po účasti na koncíku. Predsa len, po takmer dvojtýždennej absencii začala chuť piva mojmu jazyku nejak moc chýbať :D [Teda niežeby som inokedy každé ráno mala k džemíkovému rožku na raňajky plechovku Kozla miesto teplučkého kakavka, ako to z predošlej vety odznelo :D] Kromě toho bola dosti veľká šanca, že ta stretnem nejakú z príšer, s ktorým som dlho neprehodila pár slov a myslím, že by sa našlo ešte kvantum dovodov, ale tie si pod vplyvom pudu sebazáchovy nechám pre seba :DD
Avšak, musela som si zohnať ešte dáky doprovod, že jo? Za obeť padla Lucišn, alias big satanistka alias my nightmare (dělám prdel). Na moje započudovanie, nebolo potrebné, aby som ju musela zviazať a nevoľky do Káčka odvliecť, takže špagát si nechám na inú ehm príležitosť :D
A keďže som za najvačší problém považovala prehovoriť Jenn (stará dobrá Finália:D), aby so mnou šla, povolenie od mamy mi v tej chvíli hlavu od stresu ani zďaleka nemútilo. Veď na podobné koncíky ma pustila trikrát, tak proč ne aj štvrtýkrát?
No, teraz už viem, že aby som sa vyhla tým zúfalosto-nervosto-psychopatickým stavom, takto flegmošsky som zmýšľať nemala. Nedávno sme mali totižto „menšiu“ výmenu názorov kvoli mojmu akože pochybnému štýlu obliekania, hudby, etc. Mama tú hádku brala asi sakramentsky vážne a ja som sa po tom, ako moje číny prirovnala k botám, čo nosia chuligáni na bitky na štadióne, rozrehotala jak lama nakazená BSE - možno to bol dovod, prečo v ten deň poobede na moju otázku akože „Mamii, móžem íst na koncert dneskaj?“ sprevádzanú prudko nevinno piskľavým tónom a šteňacím pohľadom začala nechutne, ba až megalisticky odporne pokojným, no zato nekompromisným hlasom, nervydrásajúcu prednášku. Keďže som len z jej kamenného výrazu tváre usúdila, že mi od samej ochoty nedá aj prachy na vstupné a pivo, akosi sa mi od hnevu upchali ušné kanáliky a okrem hlášok typu „V tomto štýle ťa nemienim podporovať“, „Nebudeš chodiť po hentakých pochybných putikách“, či „Nemáš dosť rokov a rozumu na to, aby si o sebe sama rozhodovala“, som zostávajúce reči akosi preslychla. Práve mi na um neschádzali žiadne rozumné a zároveň dostatočne štipľavé argumenty, tak som sa len dupotavým krokom odšuchtala hore do izby a svoj majestátny odchod zapečatila hlasitým tresknutím dverí, i keď som vedela, že tým houby vyriešim.
Zo štyri hodiny mi teda myšlienkové cestičky rozdupávala predstava, že okrem toho, že sme s kamošku kvoli jej MATKE (jaká zhoda okolností) nešli na zápas Spartaka s Rimavskú, som ešte nútená celý večer stráviť doma, pričom ten deň mal byť na moje pomery až nechutne prepchatý zábavou.
Pomedzi to som z číreho zúfalstva pustila mame nakľudnejšiu časť pesničky od kapelky Thema11, ktorý som si stiahla, aby vedela, že to, o čom ju jej stupídne predsudky presviedčajú, je riadna lamina. A načo? NA HOVNO!
A vlastne, nene.. Bolo to na niečo khe „dobré“ - ešte viac ma vytočila prednáškou až podozrivo sa ponášajúc pointou na to, čo mi predviedla poobede. Už som nemala silu jej argumentovať, keďže každú moju nesúhlasnú vetu odbíjala svojimi „originálnymi“ ústnymi odpalmi.
Keďže brácho z vedľajšej izby krásne počul všetko, čo mi vtĺkala do hlavy a má za potreby v prípade núdze ma kryť, navrhol mi, že by som mohla ísť akože s nimi na disku. Jednoducho, by ma doviezol aj zviezol z Káčka, no obaja by sme sa tvárili, že sme spolu úplne triezvi trsali na dáke diskofilné kktiny. V tej chvíli mi príval endorfínu akosi znaivnil mozog a jeho „Ešte som ale neni s nikým dohodnutý.“ mi nepripadalo ako dačo hrozytvorné.
Približne do pol ósmej (koncert začínal cca o 20:00), som čakala pri mobajle jak dili, pretože som predpokladala, že po celý ten čas, odkedy sa vyšmajdrchal z domu, sa s kamatármi dohadoval, kedy pojdu. No až po pol ósmej sa dotrtkal domov, kedy mi len sucho oznámil, že asi nikam nepojde. Jeho „asi“ až príliš dobre poznám a okamžite ma vytrhlo z mojho sladkého optimizmu a prenieslo do stavu, ktorý asik každý adolescent zažil :D
Tá potreba si do niečoho udrieť a vyvrieskať zo seba všetok hnev bola u mňa silnejšia, ako kedykoľvek predtým, ale okrem trocha skrkvaných vankúšov, rozbitej fľaše s vodou a ovládačov plesknutých o stenu sa ništ nestalo :D
Pár desiatok minút som sa nechala ohlušovať pesničkami Nightwishu (resp. furt dokolečka The Kinslayer, She Is My Sin a End of All Hope), ktoré pri mojich zriedkavejších démonských náladách posobia skutočne antinervovo a cítila som sa tak.. hm.. prečistene, i keď to boxerské vrece by bolo možno praktickejšie ako poodierané ovládače (A)

Čítaj ďalej

Úvahišn

Moje dnešnovečerné psychické rozpoloženie ma donútilo k premýšľaniu. [Presne tak, ja Ľubica M., so starovekými keltskými koreňmi pozostatkujúcich sa v roztrúsenom obyvateľstve severného Škótska (pre menej kompletných - dělám si prdel, abych rozšírila vetu a naštvala tých, čo sa chcú z mojho výkladu aj dačo dozvedieť - čo by sa v psychológii nazvalo asi do neba trieskajúca naivita presahujúca hranice imbecilizmu]
Takže, áno, tú podivnú hmotu zakotvenú v mojej lebke aj občas používam a premýšľala som nad tým, ako je možné, že priama odroda homo sapiens sapiens (i keď značne zhybridizovaná) pociťuje počas jari tak abnormálny príval endorfínov a rujných hormónov (:D), akoby mala v čele narazené parohy a miesto končatín kopytá, či skôr pásikavý kožuch a labky zakvetvené hrubými pazúrmi. Veľmi stručne povedané, na jar som jednoducho divšia ako inokedy. [Niežeby som niekoho z tej masy dychtivo hltajúcich každé moje slovko z týchto trapr výlevov chcela náročky zamešiť (odvodené od slova mech - hodiť do jedného vreca.. oficiálny frazeologizmus, spomínate?) do skupiny, ktorá mojím myšlienkam a debilistickému slovníku nerozumie (čiže zvyšku sveta). Len som prestala veriť skôr, ako som vobec začala (tak toto by sa malo zapísať do citátov).]
Avšak vzľadom na to, že celú jeseň a zimu som povačšine vymrdzovala svoj prudko zdutý výraz tváre vytvarovaný vskutku intenzívnymi depresiami, mi príde táto uškerená zmenišn celkom príjemná. I keď tým dobre vyzerajúcim tmavovlasým chalanom so zanedbanou briadkou a pekným zadkom, ktorí sa po Trnave špacírujú v húfoch (jak medúzy:D), asi riadne lezú na nervy moje sliny vytekajúce z kútikov užasnuto, ba až úchylácky pootvorených úst a chtivé pohľady [ - predvádzané za spolupráci troch ďalších otarených kamošiek, samozrejme, abych ja nevypadala ako tá najnemorálnejšia].
A čo sa ICQ režimu týka, mrochty, ktoré ma majú medzi kontaktišnami, mali asi riadny tik brnknúť do Veľkého Zálužia [pozn. autorky - vo Veľkom Záluží je psychiatrická liečebňa], nech si po mňa radšej prídu. Našťastie, výhoda anonymity internetového besedovania ma zachránila, takže nikto ani omylem netuší, v kerej časti nášho zapadákova to bývam :p
Takže, koniec dobrý, všetko dobré.. :)

Čítaj ďalej