Beletrizovaný životopis

Abych to tu nemala také neaktuálne..

16. jún v roku 1991 bol ten deň, kedy sa v trnavskej nemocnici poprvý a rozhodne nie posledný krát rozozneli lahodné tóny môjho vrieskania. Z nového člena rodiny boli všetci nadšení, pravda, okrem mojej sestry a brata. Tí boli nútení znášať príšernú povahu, ktorá bola v spoločnosti iných ľudí ukrytá za presvedčivo anjelskym výrazom.
Na krátke obdobie, kedy sme žili v byte na jednom z trnavských sídlisk, mi neostala žiadna vlastná spomienka. Až po presťahovaní do rodinného domu v Modranke pamäť začala zaznamenávať moje detstvo v hmlistých útržkoch. Z čias škôlky to bolo hlavne inklinovanie k autíčkam a naháňačkám s chlapcami, odpor k popoludňajšiemu spánku a „pochúťkam“ podávaných v jedálni, na prvom stupni základnej školy prvé priateľstvá nezaložené len na základe získania spoločníkov pri infantilnej hre. Z hlavy mi nevymizli ani spomienky na to množstvo živočíchov, ktoré u nás najmä vďaka otcovi našli útočište: koza, sliepky, myši, škrečky, činčily, papagáje, andulky, psy a v mojej izbe tiež nelegálne odchované slimáky a lúčne koníky. Lásku a istý rešpekt voči zvieratám som teda zdedila práve po ňom a predpokladám, že tento cit ma bude sprevádzať po zvyšok života.
Na druhom stupni som si vari nikdy nezvykla na prísnejší režim. Našťastie pre mňa, učiteľky spozorovali, že nemám až takú prázdnu hlavu, ako sa na prvý pohľad zdá a mali občas pochopenie pre moju neprekonateľnú lenivosť. „Vďaka“ nej som žala úspechy len v predmetoch, na ktoré sa nebolo treba nejak obzvlášť pripravovať, stačilo len počúvať na hodinách. To bola pre mňa najmä gramatika a dejepis. Práve pani učiteľka týchto predmetov ma naučila, že skutočné a trváce vedomosti nenadobudnem bezduchým bifľovaním sa poučiek. Jej radou sa riadim aj na Športovom gymnáziu, kde práve študujem a i keď niektoré moje známky rozhodne nie sú súce na pohľad, nemožno pripisovať vinu pani učiteľke, ale lenivosti, ktorá nie a nie sa odo mňa aspoň na okamih odlepiť. Napriek matematike a iným predmetom, kde je úspech dosiahnutý len logickým rozmýšľaním, som si gymnázium obľúbila. Spoznala som tu zopár ľudí, ktorí sa akoby samovoľne zaradili do každodennosti môjho života a obávam sa, že sa ma nezbavia ani po maturite.
Hm, maturita... Nerada myslím na budúcnosť a obzvlášť nie na to, kam sa po vyštudovaní gymnázia poberiem. Do myšlienok sa mi neustále vtiera neurčitá vysoká škola so zameraním na zoológiu, ale triezve zhodnotenie mojej inteligencie, schopností a cieľavedomosti spolu s nie práve najpriaznivejšími podmienkami pre prírodovedcov na Slovensku, o ktorých počujem z každej strany, ma nútia túto predstavu zatlačiť naspäť tam, dokiaľ sa vynorila. Jedno viem však isto – od života očakávam viac, ako prebúdzať sa každé ráno s pocitom, že musím ísť do práce, ktorá ma vôbec nebaví a nenapĺňa pocitom, že som pre tento svet aspoň štipku užitočná.