Rutina priškrtená na pohľad dokonalým pozvaním

Úprimne povedané, dnešný deň nebol ničím extra výnimočný, ten stereotyp snáď poznáte - vykotiť sa skoro ráno (pre mňa teda hlboká noc) z postele, previesť rannú očistu a podobné laminy, narvať si čočky do očí, pomedzi to napchať do seba nejaké pečivo, nech cestou na zastávku neplaším vrzganím v žalúdku veveričky a podobnú háveď (ktoré, samozrejme, nestretávam, ale to je zanedbateľná maličkosť), predbehnúť v rade na tú sardinkáreň (autobus, dzeci moje) nejakú ufrflanú xantipu, aby sa mi ušlo miestečko na sedenie, tá dlhočizná pešibusná cesta, počas ktorej nechytám depresie z osamelosti len vďaka mojej empétrojke (je to síce vačší shit, ako sa prehána vo Vietname na čiernom trhu, ale šak, hlavne, že sme zdraví - ako ktorí, pravda), aaach potom tá tyrania v škole (no ale teraz vážne: vás by nenasralo, kebyže vám aspoň raz týždenne niekto z profákov pripomenie, že chodíte na prvotriedne gymnázium, čiže medzi rozumovú elitu a budúcu inteligenciu Slovenska?), no jasné a cesta na zastávku, stretnutie pár vskutku zaujímavých exemplárov (joj, ten fešák v poriadne nezašnurovaných kanadách a kapucňou na hlave, spod ktorej sa črtalo dvojdňové strnisko bol veru celkom slušný kus)..
Ked som však nastúpila do autobusu, v zadnej časti som uvidela (áno, uvidela a a ja, že mám slabé čočky) vcelku známy ksicht a dost nápadne ku mne tá osoba vystierala ruku, tak moja telesná automatika ma donútila mieriť kroky presne tam. Zo vzdialenosti sotva jeden meter sa mi, chvalabohu, podarilo identifikovať z tej tváričky moju bývalú spolužiačku. Ešte skor, ako sa mi podarilo odbremeniť chrbát od toho do posledného cípu prepchatého mechu, čo musím so sebou vláčiť do školy a s hlasným ufnutím capnúť na sedadlo, na mňa vychrlila niečo v zmysle, že v piatok sa vačšina deciek zo základky dovalí do Ajrišu (vačšina Trnavčanov ho skor pozná ako kinder pub:D) a budeme spomínať na staré dobré časy, keď sme ako "úžasný" kolektív týrali učitelov vskutku častými nezhodami medzi sebou a divokou atmosférou cez prestávky aj cez vyučko. No dobre, presne tak to nepovedala, ale dofarbiť občas treba :D Jednoducho, niečo ako stretávka.. Heh, po polroku, to je taká dlhá doba, že mi až ide puknúť srdce, že som niektorých idiotov z bývalej triedy taký dlhý čas nevidela..
Ale predstava dostatočného množstva chlastu a cigariet ma prinútila zbystriť zmysly a pod vidinou piatku stráveného medzi dvadsiatimi ľudmi (ako ma veľmi vierohodne presviedčala tá potvora) a nie štyrmi stenami, ako sa to u mňa začalo stávať zvykom, som okamžite súhlasila. Zvyšok dňa som teda strávila v dosť dobrej nálade, až na tú pravidelnú večernú depku, ale na tú som si už takmer celkom privykla, takže už nemávam depku z toho, že mám depku :D

Čítaj ďalej

Zaseky nové číselko za 200

Už sú to vyše štyri hodiny, čo sme podaktorí rovným krokom vsúpili do nového roka. Teda, ja to vnímam skor "eštelen", pretože tie štyri hodiny mi pripadajú ako večnosť, keď si zrátam tú nekonečnú cestu v aute s našimi domov.. Mala som totižto, ako ináč, v ušiach zapichnuté slúchadlá a mysľou som sa preniesla do akejsi špecifickej dimenzie, kde čas hrá len vedľajšiu tuctovú rolu :) A, samozrejme, hneď ako som svojou prítomnosťou obšťastnila svoju izbu, nasledoval závislácky rituál - ihneď zapínať komp, pripojiť sa, mesendžer, ajsikju a skajp po pár okamihoch naštartované a pripravené na duchaplné konverzácie s kamoškami.

Aaach, putána :D Všímate ten suchársky štýl písania? Normálne že samú seba prekvapujem, sarkazmus typický v mojich poetických výjavoch je v tomto kúsku obsiahnutý asi v takom množstve, ako melodiky v rapovej akože "hudbe" akože. Áno, áno, prirovnania sú moja srdcovka a dávam si na nich sakra záležať, aby boli pravdivé a výstižné :) Eh, aj tak trochen offtopics pripomienky sú vo všetkom, čo sa mi podarí skomoliť do slov a pri nejakom tom šťastí aj viet. Ehm a čo srdcervúce som vlastne chcela povedat tým, že opíšem nejaký picsábilný stereotypný silvestrovský večer? Skutočne ma totižto neprekvapuje, ak by sa niekto nejak hyperaktívne nezaujímal o obzvlášť "adrenalínom nabitý" proces - príchod k ujovi, žoviálne zvítanie, akoby sa celá família nevidela pol storočia, môj zbytočný pokus vyštverať sa po abnormálne strmých schodíkoch vedúcich do bratrancovej izby, ktoré pripomínajú skôr rebrík, no keďže sú napevno pripevnené o neviem čo a majú mierny sklon, je to snáď horšie ako samotný rebrík, trasľavé zlezenie späť dole po zistení, že môj úchvatný bratranec sa nezdržiava v izbe, ale obývačke (ja sa "mierne" bojím výšok, takže si ľahko predstaviť, aké je pre mna psychicky vyčerpávajúce takéto horolezecké ekšn), sledovanie nejakej americkej komédie so zápletkou pritiahnutou za chlpy, ale nie zas natoľko, aby mi to pripadalo odveci, čiže vtipné, odpočítavanie posledných sekúnd v roku 2006 (ach, až sa mi slza vytlačila z oka pri tolkej nostalgii), pusinkovanie sa s členmi nášho vznešeného šľachtického rodu (no dobre, pusa so segrankiným frajerom, ktorý má, mimochodom fakt že uau zadok O:), mi až tak neznížila moje ego), odpaľovanie delobuchov, čo mi od mojich trinástich pripadá skôr ako zábavka pre choromyseľných psychopatov, ako pre zdravo zmýšľajúcich ľudí, počúvanie kňučlivého (krásne slovo) zvuku, ktorý vydával ich pes - teda psica Laura, dopíjanie šampanského po mame a otcovi (snáď to nevylejem do umývadla!?), znovu vysedávanie pred telkou, blik v hlave fotrovcov, že by nebolo od veci íst už do kelu a nechať uja, tetu a bratranca sa vyspať, cesta domov,...

Jeej, jak sa mi to rozpísalo :D Hm, asi by bolo lepšie konečne finišovat, keďže zajtra - jeeej vlastne dnes - ma čaká pohreb jednej úžasne praštenej holky. Síce to nie je typická smrť v reálnom živote, ale "len" v rpg life, ale aj tak som strávila "pár" chvíliek smoklením za obdobím, ked ešte moje srdéško talentované na komolenie mien a získanie si sŕdc všetkých naokolo, teda Scarlie, bola nažive. K rpg sa možno (pozn. autorky: možno sa v mojom prípade rovná = pravdepodobne nikdy) vrátim neskôr, opísať rpg life sa totiž nedá len tak stručne na dva riadky a s mojimi veruže "stručnými" a hlavne „výstižnými“ vyjadrovacími schopnosťami už duplom nie. Tak, hádam mi neostáva nič iné, len konečne odpojiť skajp, moj jeblý pomaranč net a zaľahnúť do duchán (ah, to krásne skloňovanie), aby som bola aspoň jakž takž čulá o nejakých 5 hodín a odohrala na čistinke obstojnú rpg (na nič sa nepýtajte a psychiatra nevolajte láskavo).

Čítaj ďalej