Už sú to vyše štyri hodiny, čo sme podaktorí rovným krokom vsúpili do nového roka. Teda, ja to vnímam skor "eštelen", pretože tie štyri hodiny mi pripadajú ako večnosť, keď si zrátam tú nekonečnú cestu v aute s našimi domov.. Mala som totižto, ako ináč, v ušiach zapichnuté slúchadlá a mysľou som sa preniesla do akejsi špecifickej dimenzie, kde čas hrá len vedľajšiu tuctovú rolu :) A, samozrejme, hneď ako som svojou prítomnosťou obšťastnila svoju izbu, nasledoval závislácky rituál - ihneď zapínať komp, pripojiť sa, mesendžer, ajsikju a skajp po pár okamihoch naštartované a pripravené na duchaplné konverzácie s kamoškami.Aaach, putána :D Všímate ten suchársky štýl písania? Normálne že samú seba prekvapujem, sarkazmus typický v mojich poetických výjavoch je v tomto kúsku obsiahnutý asi v takom množstve, ako melodiky v rapovej akože "hudbe" akože. Áno, áno, prirovnania sú moja srdcovka a dávam si na nich sakra záležať, aby boli pravdivé a výstižné :) Eh, aj tak trochen offtopics pripomienky sú vo všetkom, čo sa mi podarí skomoliť do slov a pri nejakom tom šťastí aj viet. Ehm a čo srdcervúce som vlastne chcela povedat tým, že opíšem nejaký picsábilný stereotypný silvestrovský večer? Skutočne ma totižto neprekvapuje, ak by sa niekto nejak hyperaktívne nezaujímal o obzvlášť "adrenalínom nabitý" proces - príchod k ujovi, žoviálne zvítanie, akoby sa celá família nevidela pol storočia, môj zbytočný pokus vyštverať sa po abnormálne strmých schodíkoch vedúcich do bratrancovej izby, ktoré pripomínajú skôr rebrík, no keďže sú napevno pripevnené o neviem čo a majú mierny sklon, je to snáď horšie ako samotný rebrík, trasľavé zlezenie späť dole po zistení, že môj úchvatný bratranec sa nezdržiava v izbe, ale obývačke (ja sa "mierne" bojím výšok, takže si ľahko predstaviť, aké je pre mna psychicky vyčerpávajúce takéto horolezecké ekšn), sledovanie nejakej americkej komédie so zápletkou pritiahnutou za chlpy, ale nie zas natoľko, aby mi to pripadalo odveci, čiže vtipné, odpočítavanie posledných sekúnd v roku 2006 (ach, až sa mi slza vytlačila z oka pri tolkej nostalgii), pusinkovanie sa s členmi nášho vznešeného šľachtického rodu (no dobre, pusa so segrankiným frajerom, ktorý má, mimochodom fakt že uau zadok O:), mi až tak neznížila moje ego), odpaľovanie delobuchov, čo mi od mojich trinástich pripadá skôr ako zábavka pre choromyseľných psychopatov, ako pre zdravo zmýšľajúcich ľudí, počúvanie kňučlivého (krásne slovo) zvuku, ktorý vydával ich pes - teda psica Laura, dopíjanie šampanského po mame a otcovi (snáď to nevylejem do umývadla!?), znovu vysedávanie pred telkou, blik v hlave fotrovcov, že by nebolo od veci íst už do kelu a nechať uja, tetu a bratranca sa vyspať, cesta domov,...
Jeej, jak sa mi to rozpísalo :D Hm, asi by bolo lepšie konečne finišovat, keďže zajtra - jeeej vlastne dnes - ma čaká pohreb jednej úžasne praštenej holky. Síce to nie je typická smrť v reálnom živote, ale "len" v rpg life, ale aj tak som strávila "pár" chvíliek smoklením za obdobím, ked ešte moje srdéško talentované na komolenie mien a získanie si sŕdc všetkých naokolo, teda Scarlie, bola nažive. K rpg sa možno (pozn. autorky: možno sa v mojom prípade rovná = pravdepodobne nikdy) vrátim neskôr, opísať rpg life sa totiž nedá len tak stručne na dva riadky a s mojimi veruže "stručnými" a hlavne „výstižnými“ vyjadrovacími schopnosťami už duplom nie. Tak, hádam mi neostáva nič iné, len konečne odpojiť skajp, moj jeblý pomaranč net a zaľahnúť do duchán (ah, to krásne skloňovanie), aby som bola aspoň jakž takž čulá o nejakých 5 hodín a odohrala na čistinke obstojnú rpg (na nič sa nepýtajte a psychiatra nevolajte láskavo).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára