Úprimne povedané, dnešný deň nebol ničím extra výnimočný, ten stereotyp snáď poznáte - vykotiť sa skoro ráno (pre mňa teda hlboká noc) z postele, previesť rannú očistu a podobné laminy, narvať si čočky do očí, pomedzi to napchať do seba nejaké pečivo, nech cestou na zastávku neplaším vrzganím v žalúdku veveričky a podobnú háveď (ktoré, samozrejme, nestretávam, ale to je zanedbateľná maličkosť), predbehnúť v rade na tú sardinkáreň (autobus, dzeci moje) nejakú ufrflanú xantipu, aby sa mi ušlo miestečko na sedenie, tá dlhočizná pešibusná cesta, počas ktorej nechytám depresie z osamelosti len vďaka mojej empétrojke (je to síce vačší shit, ako sa prehána vo Vietname na čiernom trhu, ale šak, hlavne, že sme zdraví - ako ktorí, pravda), aaach potom tá tyrania v škole (no ale teraz vážne: vás by nenasralo, kebyže vám aspoň raz týždenne niekto z profákov pripomenie, že chodíte na prvotriedne gymnázium, čiže medzi rozumovú elitu a budúcu inteligenciu Slovenska?), no jasné a cesta na zastávku, stretnutie pár vskutku zaujímavých exemplárov (joj, ten fešák v poriadne nezašnurovaných kanadách a kapucňou na hlave, spod ktorej sa črtalo dvojdňové strnisko bol veru celkom slušný kus)..Ked som však nastúpila do autobusu, v zadnej časti som uvidela (áno, uvidela a a ja, že mám slabé čočky) vcelku známy ksicht a dost nápadne ku mne tá osoba vystierala ruku, tak moja telesná automatika ma donútila mieriť kroky presne tam. Zo vzdialenosti sotva jeden meter sa mi, chvalabohu, podarilo identifikovať z tej tváričky moju bývalú spolužiačku. Ešte skor, ako sa mi podarilo odbremeniť chrbát od toho do posledného cípu prepchatého mechu, čo musím so sebou vláčiť do školy a s hlasným ufnutím capnúť na sedadlo, na mňa vychrlila niečo v zmysle, že v piatok sa vačšina deciek zo základky dovalí do Ajrišu (vačšina Trnavčanov ho skor pozná ako kinder pub:D) a budeme spomínať na staré dobré časy, keď sme ako "úžasný" kolektív týrali učitelov vskutku častými nezhodami medzi sebou a divokou atmosférou cez prestávky aj cez vyučko. No dobre, presne tak to nepovedala, ale dofarbiť občas treba :D Jednoducho, niečo ako stretávka.. Heh, po polroku, to je taká dlhá doba, že mi až ide puknúť srdce, že som niektorých idiotov z bývalej triedy taký dlhý čas nevidela..
Ale predstava dostatočného množstva chlastu a cigariet ma prinútila zbystriť zmysly a pod vidinou piatku stráveného medzi dvadsiatimi ľudmi (ako ma veľmi vierohodne presviedčala tá potvora) a nie štyrmi stenami, ako sa to u mňa začalo stávať zvykom, som okamžite súhlasila. Zvyšok dňa som teda strávila v dosť dobrej nálade, až na tú pravidelnú večernú depku, ale na tú som si už takmer celkom privykla, takže už nemávam depku z toho, že mám depku :D
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára