..Vytie na lampu aneb trocha vína robí svoje..

..Koncert - časť druhá..

Jak ždy, aj teraz som musela riadne nakopnúť motor, aby sa mi neušiel len pohľad na zadnú časť busu. I keď to v sukni a teniskách, ktoré som si nestihla ani uviazať, bolo o niečo náročnejšie, ale zvládla som to nakonec. V buse ma dokonca „obšťastňoval“ pohľad na jedného vlasatého týpka navlečeného v tričku s logom „Canibal Corpse“ (metalová vreskot kapela, ktorú, našťastie, nepoznám), často ho stretávam v buse cestou do školy. Keď som vystúpila, Luce na zastávke nebolo, ta jej volám, že dze je. Keďže tá mrcina si dáva načas jak ja, musela som jej ícit naproti !!!
Možno to znie neuveriteľne, ale nezablúdila som a úspešne sme sa stretli :D Po ceste som sa ešte snažila manikúrovými nožničkami úplne zneškodniť žiarivo biely štítok dosť kontrastujúci s čiernou farobu trička (keďže som si ho schválne obliekla naruby, aby som nemusela zbytočne vystavovať na obdiv ten narcistický nápis na ňom, že Nobody’s perfect, but me...), takže som u okoloidúcich určite vzbudzovala dojem serióznosti a hlavne nedrbnutosti. Rutinaa :D
Pred Káčkom som akosi dostala šialenú chuť na zmrzlinu, takže sme si to na minútku odparkuvali do radničnej cukrárne. Teda vlastne Lucinka ostala radšej pred vchodom (ten zmrzlinár vo vnútri asi prechovával hlbokú nenávisť k čiernovlasým ľuďom a Luc jeho hnev vycítila), kým ja som si oranžovučkou zmrzlinkou zdrsnila imidž. Mňamošky.
Potom sme ešte netrpezlivo čekali na Mareka, teda úprimne a vypočítavo povedané - na jeho lístky a hor sa dnu :D
Spočiatku som normálne že nestíhala zatvárať ústa od teho, čo som tak zívala od nudy. [No dobre, ten okamih, jak sa mi prihovoril modrančanský vlasáč s Canibal Corpse tričkom, že „Holka, neni si ty z Modranky?, nebol až taký zaspaniahodný. Teda hlavne pre Lucu, keďže si ze mna odvtedy robila prdel kvoli nemu a spomínala ho častejšie, ako mi bolo príjemné.] Lenže od tej osudnej chvíle, ako nám Lucin milenec Rado (:D) násilne podstrčil fľašu bieleho vína [Až tak násilne to síce nebolo, ale aj tak za všetko zlé môže vždycky chlap, takže na tom vlastne nezáleží O:]. Lucišn si dala do polnoci úžasné predsavzatie - že vypijeme takmer neporušený dvojlitrový obsah fľaše, aby sme nášho alkoholického sponzora naštvali. Priznám sa, že ma nemusela dlho prehovárať a fľaša bola onedlho o dva litríky vína odľahčená. Samozrejme, nie sme žiadne notoričky, ale šľachetné ženy a tou močovinou sme ponúkli Moniku s keksíkmi z Kauflandu, blond Jurka so seksi dvojitým pohľadom (akože brejle mal), veľmo sympatišn chlapcov z kreslolavičky odvedľa a ešte (podotýkam, že nechtiac) tie bujné kry divo rastúce hneď za nami :D Dokonca sa mi ušlo aj pár hltov piva, takže úchyl sklony, keré sa u mňa zvyčajne objavujú v stave pripitosti, boli veru opodstatnené. Netreba sa však obávať, že som šla svoje hormóny vypudiť na dákom nevinnom a bezbrannom mužovi, ale tá hybrid palmička pred Káčkom, kerú som do sýtosti vyombjímala, má ze mna určite traumu :D Nejasne sa mi v hlave zjavuje aj spomienka, že sa vo mne prebudili aj vlkolačie pudy a keďže spln mi nebol k dispozícii, musela som sa uspokojiť s alternatívnym zdrojom zavýjadla - lampou !
No ale dobre bolo, to sa musí nehat (: Okolo pol dvanástej pre mňa došli naši, takže som sa musela trocha sčlovečiť, aby som nemusela na druhý deň hodinu v kuse počúvať prudko poučnú prednášku na tému „Mladiství a alkohol“. Síce rodiče podľa výparov z mojej ústnej dutiny usúdili, že som pila pivečko, ale na tento zlatistý mok nemajú (vďakabohu !!!) také ťažké srdce, takže som vyviazla bez psychického zranenia a na druhý deň mi maminka ochotne pripravila sardinkovú pomazánku a tatinko si zo mňa robil srandu, čo je u nás znak dokonalej pohody :D

Čítaj ďalej

Keď je šťastie unavené..

..Koncert - časť prvá..

Ráno som sa vykotila z postele s príchuťou riadne pikantnej nálady. Akoby to nestačilo, s tatkom sme na seba schuti nahučali [Nemá význam opisovať okolnosti.], takže sa divím, že sa mi z uší nerazila para. Chcela som sa teda trocha odreagovať za kompom, šak na ICQ skoro ždycky trčí niekto, kto je ochoten znášať moje ufrflané reči.
No, nebolo tam jedinej schopnej zelenej kvecinky, teda až na kamaráta Mareka [Je to síce taký kamarát, že sa vidíme raz za dva mesáce a konec, ale šak.. ], ktorý sa ma pýtal, či idem na koncík do Káčka. Ptal sa ma to už deň/dva predtým, ale po predošlom masakri, kedy som sa mesác tešila na konc a mama ma totálne odfajčila, že ma nikam nepustí, som ani kúskom nosa nedúfala, že by som nakonec mohla íst.
Ale jak mi ten chalan napsal, bola mama hned ve vedlajšej izbe a tie zbytky zbujačených nervov z hašterice s tatkom mi pravdpodobne dodali trocha guráže a vybafla som na ňu kveščn, že či by som mohla dnes ícit očakávajúc ako odpoveď tú najhoršiu formu „nie“. Vraví sa však, že keď je šťastie unavené a zúfalé, tak je ochotné sa natiahnuť aj na taký beznádejný prípad, jak som ja :D Síce mama len s nevôľou pripustila, že by som „v dajakom pajzli trepala s hlavu na tie búchanice“, jak ona vraví, ale povolila a to je hlavnišn.
Ešte som však nemohla víťazoslávne vrážať päsť do vzduchu, pretože nebolo s kým ícit ! Porád som teda volala Lucišn, chápete, moja verná parťáčka na metalové koncerty :D Temu šťastiu som sa asi natolik zalúbila, že na mne zostalo vyvalené aj v tej chvíli a s Luc som sa napokon nejak dohodla !!!
No proste anbilívebl ! Som sa cítila, jak keby som strávila pol dna v spoločnosti nahúlených hipíkov, faktične :D Chápete, som zvyklá skôr na tie ble pocity, že teším sa dlho na volačo a temer ždy sa to nejak skazí a mám z teho v hlave len tornádo sklamania a hnevu. Ale teď.. Aboslútne som s tým nerátala a čože sa nestane? Tuším bych mala začat častejší verit na priam brilantnú účinnosť smolného pachu v mojem okolí :D

Čítaj ďalej