Keď je šťastie unavené..

..Koncert - časť prvá..

Ráno som sa vykotila z postele s príchuťou riadne pikantnej nálady. Akoby to nestačilo, s tatkom sme na seba schuti nahučali [Nemá význam opisovať okolnosti.], takže sa divím, že sa mi z uší nerazila para. Chcela som sa teda trocha odreagovať za kompom, šak na ICQ skoro ždycky trčí niekto, kto je ochoten znášať moje ufrflané reči.
No, nebolo tam jedinej schopnej zelenej kvecinky, teda až na kamaráta Mareka [Je to síce taký kamarát, že sa vidíme raz za dva mesáce a konec, ale šak.. ], ktorý sa ma pýtal, či idem na koncík do Káčka. Ptal sa ma to už deň/dva predtým, ale po predošlom masakri, kedy som sa mesác tešila na konc a mama ma totálne odfajčila, že ma nikam nepustí, som ani kúskom nosa nedúfala, že by som nakonec mohla íst.
Ale jak mi ten chalan napsal, bola mama hned ve vedlajšej izbe a tie zbytky zbujačených nervov z hašterice s tatkom mi pravdpodobne dodali trocha guráže a vybafla som na ňu kveščn, že či by som mohla dnes ícit očakávajúc ako odpoveď tú najhoršiu formu „nie“. Vraví sa však, že keď je šťastie unavené a zúfalé, tak je ochotné sa natiahnuť aj na taký beznádejný prípad, jak som ja :D Síce mama len s nevôľou pripustila, že by som „v dajakom pajzli trepala s hlavu na tie búchanice“, jak ona vraví, ale povolila a to je hlavnišn.
Ešte som však nemohla víťazoslávne vrážať päsť do vzduchu, pretože nebolo s kým ícit ! Porád som teda volala Lucišn, chápete, moja verná parťáčka na metalové koncerty :D Temu šťastiu som sa asi natolik zalúbila, že na mne zostalo vyvalené aj v tej chvíli a s Luc som sa napokon nejak dohodla !!!
No proste anbilívebl ! Som sa cítila, jak keby som strávila pol dna v spoločnosti nahúlených hipíkov, faktične :D Chápete, som zvyklá skôr na tie ble pocity, že teším sa dlho na volačo a temer ždy sa to nejak skazí a mám z teho v hlave len tornádo sklamania a hnevu. Ale teď.. Aboslútne som s tým nerátala a čože sa nestane? Tuším bych mala začat častejší verit na priam brilantnú účinnosť smolného pachu v mojem okolí :D