Lil bit of shcodoradost :D

Nachádza sa vo vašom okolí človek, ktorému sa vo všetkom darí, keďže má v sebe riadnu dávku cieľavedomosti a húževnatosti a i keď to priznáte nedobrovoľne, aj kvapec inteligenčného kvocientu, no zároveň dokáže byť tak neznesiteľne otravný a detailistický, až to v päte pichá? Myslím, že určite hej a väčšine ľudí dokážu také typy uviazať na nervových káblikoch statný uzlisko. Medzi tých trpiteľov patrím aj ja, keďže jedno také obzvlášť yperitné decko zo skúmavky je oficiálne môj spolužiak, ba ešte horšie - sedí priamo za mojím chrbtom!
No čo budem vravieť - typický bifľoš ! Pred každou písemkou hysterčí, že dostane štyrku a čo sa nestane? Tú štyrku poväčšine schytám ja a on jednotku aj s imaginárnu hvezdičku !! No dobre, to sa ešte pokúsim prežuvať, dokonca aj tie jeho zúfalé pokusy opraviť si dvojku, čo zlapal z písemky z funkcií z matiky. Ale čo mu neodpustím, ani kebyže má škótskych predkov a vie hrať na gajdy, je to, že si navráva a všetkých presviedča, že je naprosto normálny - hlavne mňa, osobu, ktorá o normálnosti može vyprávať asi tak, jak kandidujúci prezident o dobre pre štát. No tak teda prepáčte, ale keď ON je normálny, tak zo mňa sa kľuje ženská obdoba Džimiho Pejdža, namojdušu. Skutočne totižto nedokážem prehltnúť fakt, že niekto sa nevie zmieriť s vlastnou nenormalitou a pritom ostatných okolo seba (v tomto prípade mňa) častuje prívlastkami ako „nenormálna“, „šibnutá“, „trafená“, etc.. Pche..
A proč mi príde tento deň tak neskutočne krásny? Začnem od hodiny slovenčiny, kedy nám profka konečne doniesla opravené písomky, teda diktát plus praktická časť, ktorá spočívala vo vymýšľaní frazeologizmov, zaradení slov do štýlových skupín a podobných jednoduchých vecí. Keď som sa dočkala svojej práce a zjastrila dve veľké jednotky v krúžku, nedokázala som vo svojej ústnej dutine utíšiť preradostný výkrik :D Za nula chýb v diktáte a 31,5 bodov z celkového počtu 33 ! Okamžite som sa obrátila k spomínanému lúzerovi (z čisto morálnych dovodov nezverejňujem jeho meno) a čo nevidzím? Štyrec pri diktáte, presne osem chýb. xD xD V tej chvíli som sa už dozačista prestala ovládať a spustila som škodoradostný rehot s jemnou prímesou lamieho erdžania. Ešte k tomu som zistila, že z praktickej časti mal len 31 bodov. Skutočne som neni škodoradostná (eh kch pf), ale táto situácia zapríčinila priam tsunami endorfínov do každučkej bunky môjho tela :D Samozrejme, podpichačné reči príšeráka, čo sedzí vedla neho, sa mi darilo s ľahkosťou preslychávať (šak čo zmôže veta na štýl „Aj náhody sa stávajú.“ s hrubým posypom irónie proti dvom jednotkám ze sloviny? :D).
Uf uf, neskončila som ešte ! Na informe sa konečne uráčil autorizovať ma na ICQ a to z čisto pracovného dôvodu - hranie rps (resp. kameň, papier, nožnice v ajsikjú prevedení). Naša Kocka zrejme pyšno predpokladala, že ma zetre po pár ťahoch, no moja hybrid logika mi pred týmto ponižujúcim faktom hodila záchranné bejvoč plavátko. Keďže zazvonilo na prestávku a mesijé profesér Ulašin nás už hnal ze svojej milovanej učebne, skončili sme pri nerozhodnom stave (hracom, samozrejme !!). Sme sa teda dohodli, že budeme pokračovať pri domajších kompoch.
A jak inak - akonáhle sa ten príšerák dovalil na ICQ, bez pozdravu mi poslal pozvánku na hru. Temu sa vraví gentleman ! Už si presne nespomínam na priebeh hry, ale spomienka, že som tú mrochtu porazila 3:1 na sety sa mi zakorenila do pamäťovej časti mozgu tak pevne, že ani ožran túr v Káčku či na hodovej v sedlači našej mi ju neodfúkne :D

Čítaj ďalej

..Nedeľa po šlehlotsky..

No čo vám budem vyprávat, keď som venku s Maji, tak ma nuda obchádza jak diskofil bandu náckov [Len tak btw, dúfam, že to nebude dotyčná pošahaná osoba čítať, lebo nemám rada namyslených ľudí:p]. Proste, tuším je to jediný človek na tejto skazenej planéte, kerý má podobný humor, jak ja, tak si asi vedno predstaviť, že keď sme spolu, tak je erdžanie a krochkanie (šak my víme, pre kerú je čo charakteristické O:) upričinené výbuchmi smiechu počuť na míle od nás :D
Jako ždy, prv sme zamierili na naše fejvorit húpačkišn. Dokonca nebolo potrebné vrhať manstr pohľady na malé deti, aby sa našim obrovským ritiam ušla naša obľúbená veliká húpačka, keďže bola úplne dobrovoľne voľná. Samozrejme, znova sme sa pokúšali dotknúť sa nosom nebies za zvukovej kulisy buchotu a rachotu, teda eh kch.. „hrania“ dákej začínajúcej kapelky v Kalokagatii hneď oproti.. Potom sa móžem čuduvat, že mi bolo tak blbje, keď sme to (alebo skór len ja? O:) rozhúpali, až mi skoro moja velice dobre uviazaná bota vyletela z nohy ! Alebo noha z boty? Morbid myšlienky nechám radšej na neskôr, teraz som sa chcela písomne venovať tomu masakru, čo nastal po tom, jak sme sa dvojnožky doplazili na trnafské „tralafgar skvér“ :D
Medzitým sme sa zastavili v Bille v tom tfujky Maxe, aby sme nakúpili zásobu rožkov. Prečo? No lebo ! [Jak vraví naša milovaná profesorka Pink] Ale ne, proste také ušlachtilé srdcia a ešte ušlachtilejšie (duté) hlavy sa rozhodli nakŕmiť holubičiu populáciu Trnavy. Rozložili sme sa teda na tých zablšených kreslolavičkách na námescí a vytasili muníciu. No a tučnučké holúbky zvyknuté na milosť a rozmaznávanie zo strany trnavských občanov pricupkali k nám a vďačne prijali náš olovrant. Pomedzi nich sa pritutlali dáke vrabce, ktoré sa stali okamžite našimi chránencami a kúsky rožkov sme nenápadne hádzali práve im pod labky, i keď nebolo treba, keďže tie krpaté operence boli na hmotnostnú prevahu holubov pripravené a vyzbrojili sa neoblomnou odvahou, brilantnou stratégiou a hlasným hrôzynaháňajúcim pišťaním. Ako sme si tak vychutnávali pohľad na zväčšujúce sa brušká vrabčekov, ako mátoha sa pri nás zjavil VILO TRAVOLTA !!! [Pre tých, čo ho neznajú: po prvé - závidzím !!! Po druhé - proste profešenl balič, aneb big celebrita tmavšej pleti, aneb nová verzia Honzíka Novotného ponúkajúca miesto „růži“ a „neuvěřitelného bohatství“ svoj šarm a pohľad na svoje mužné paže.] Som mu síce vďačná za krátke pozdvihnutie môjho nízkeho krvného tlaku, ale jeho otázka akože „Baby, je tu volné?“ bola i tak riadna drzovica ! Okamžite sme sa začali vyhovárať na všetko nemožné (for iksampl - ctené miesta povedľa nás sú obsadené pre našich frajerov), len aby nám dal pokoj. Vilino bol síce pár sekúnd neoblomný jak súprava nožov z telešopingu, no akonáhle vystriehol, že naň kričia dáke pipky kúsok od nás, akoby sme sa v tej sekunde zmenili na bezfarebnú plynovú hmotu a už aj šramotil k nim. Ešteže tak :D

Čítaj ďalej

Extra domrdaný deň aneb Potreba žiletky v domácnosti

..pokračovanie k predošlému prepadáku..

Když se daří, tak se daří..
Po dvoch prieseroch a vskutku brutálnom nervovom záchvate som nebrala ohľad na Murphyho upravený zákon, že keď sa má niečo pokašľať, tak jedine za spolupráci ďalšej nervychytnej situácie.
Písomne som vylievala svoje pocity z ononho dňa, mala som zaplnené približne dve veľké strany, keď som stlačila dačo neidintifikovateľné, ale zato prudko ohavné na kláveske, čo zapríčinilo komplet výmaz všetkého, čo som napísala.
V tej chvíli som mala pocit, akoby na mňa dakto vyšplechol kýbel škorpiónov vykrížených s tým najodpornejším druhom chlpatých húseníc a (na moje terajšie prekvapenie) mysľou mi bleslo kadečo iné, lež odšklbnutie osudnej klávesnice od kábla a následné prerazenie obrazovky počítača, načo mám chuť teraz.
Vlastne teraz mám chuť na niečo, po čom by som sa už viac neocitla v tomto svinstve, či ako život nazývajú sebaznučujúci zúfalci, v tejto chvíli aj ja. Všetky tie akože „depresie“, ktoré som pozažívala, sú v porovnaní s terajším pocitom len akýmsi slepačím vývarom. Vtedy mi stačilo pustiť si dáke rytmické skáčko, zahrať pár infantilných hier na ICQ, napísať úryvky do básničiek, ktoré nikdy nedokončím a bolo by fajn. Bol by sprístupnený tunel na prechod endorfínov a všetko by bolo po starom.
Ale teraz? Nikdy sa mi v pocitoch nenahromadilo toľko osamelosti a zúfalstva zároveň. NIKDY som tak hrozne nepotrebovala niekoho, kto by ma objal a chlácholivo zatiahol, že všetko bude v poriadku, i keď by som dobre vedela, že za svoje pocity si možem sama.
Nemám teraz na mysli moje dobré kamošky, ktorým síce skutočne doverujem a neviem si predstaviť bez nich život, ale skor niekoho z rodiny, kto ma skutočne pozná a stál pri mne už odmalička. Vravte si, čo chcete, ale tí skutoční (nemyslím len biologicky) rodičia pri vás budú, aj keď ste narobili toľko chýb, že váš mozog nemá kapacitu ich spočítať. Aja takých zrovna mám, i keď mi fakt, že im na mne záleží, dávajú občas skutočne svojsky najavo a nikdy ich nenahradia moje kamarátky, nech už je s nimi akákoľvek sranda a nech im pripadá hocako sympatický moj otrasný humor, nemožem sa na nich spoľahnúť takým sposobom, ako na našich.
No a takto to dopadne, keď píšem tak, ako to v tej chvíli cítim (s čím nehodlám napriek všetkému prestať), pretože dostať sa od zmazaného článku k fotrovcom.. :D
A ešte tak btw: predošlý článok som písala asi tak hodinu po tem, čo sa mi podarilo ho maznúť (aby som riadne vytrieskala vankúše a tak :D), takže sa nebude asi bohvieak zhodovať s tým, čo som napísala ešte za vrela :DD, ale pointa zostáva nezmenená. Teda, neviem o tom, že v mojich článkoch nejaká býva, ale o tem potem.. :D

Čítaj ďalej