Extra domrdaný deň aneb Potreba žiletky v domácnosti

..pokračovanie k predošlému prepadáku..

Když se daří, tak se daří..
Po dvoch prieseroch a vskutku brutálnom nervovom záchvate som nebrala ohľad na Murphyho upravený zákon, že keď sa má niečo pokašľať, tak jedine za spolupráci ďalšej nervychytnej situácie.
Písomne som vylievala svoje pocity z ononho dňa, mala som zaplnené približne dve veľké strany, keď som stlačila dačo neidintifikovateľné, ale zato prudko ohavné na kláveske, čo zapríčinilo komplet výmaz všetkého, čo som napísala.
V tej chvíli som mala pocit, akoby na mňa dakto vyšplechol kýbel škorpiónov vykrížených s tým najodpornejším druhom chlpatých húseníc a (na moje terajšie prekvapenie) mysľou mi bleslo kadečo iné, lež odšklbnutie osudnej klávesnice od kábla a následné prerazenie obrazovky počítača, načo mám chuť teraz.
Vlastne teraz mám chuť na niečo, po čom by som sa už viac neocitla v tomto svinstve, či ako život nazývajú sebaznučujúci zúfalci, v tejto chvíli aj ja. Všetky tie akože „depresie“, ktoré som pozažívala, sú v porovnaní s terajším pocitom len akýmsi slepačím vývarom. Vtedy mi stačilo pustiť si dáke rytmické skáčko, zahrať pár infantilných hier na ICQ, napísať úryvky do básničiek, ktoré nikdy nedokončím a bolo by fajn. Bol by sprístupnený tunel na prechod endorfínov a všetko by bolo po starom.
Ale teraz? Nikdy sa mi v pocitoch nenahromadilo toľko osamelosti a zúfalstva zároveň. NIKDY som tak hrozne nepotrebovala niekoho, kto by ma objal a chlácholivo zatiahol, že všetko bude v poriadku, i keď by som dobre vedela, že za svoje pocity si možem sama.
Nemám teraz na mysli moje dobré kamošky, ktorým síce skutočne doverujem a neviem si predstaviť bez nich život, ale skor niekoho z rodiny, kto ma skutočne pozná a stál pri mne už odmalička. Vravte si, čo chcete, ale tí skutoční (nemyslím len biologicky) rodičia pri vás budú, aj keď ste narobili toľko chýb, že váš mozog nemá kapacitu ich spočítať. Aja takých zrovna mám, i keď mi fakt, že im na mne záleží, dávajú občas skutočne svojsky najavo a nikdy ich nenahradia moje kamarátky, nech už je s nimi akákoľvek sranda a nech im pripadá hocako sympatický moj otrasný humor, nemožem sa na nich spoľahnúť takým sposobom, ako na našich.
No a takto to dopadne, keď píšem tak, ako to v tej chvíli cítim (s čím nehodlám napriek všetkému prestať), pretože dostať sa od zmazaného článku k fotrovcom.. :D
A ešte tak btw: predošlý článok som písala asi tak hodinu po tem, čo sa mi podarilo ho maznúť (aby som riadne vytrieskala vankúše a tak :D), takže sa nebude asi bohvieak zhodovať s tým, čo som napísala ešte za vrela :DD, ale pointa zostáva nezmenená. Teda, neviem o tom, že v mojich článkoch nejaká býva, ale o tem potem.. :D