Tak toto bol trapas, ej veru.. Pôvodne sme chceli len naplašiť Marienku, ale proste fotoaparáty ma MILUJÚ, takže ma jednoducho MUSEL zachytiť.
Brumiky brum
Hviezda večera :D Naša miluvaná profesorka Štefechová :]
Popravde žečeno, dačo natoľko amerikoidné ako Helovín veruže neoslavujem, ale tentoraz sme museli s Majču spraviť výnimkoš. Dôvod – no predsa školská disko oslava na tému Bubáci a tekvicové riťe! Tuhomilné rozmýšľanie nad výberom kostýmu mi dokonca znemožnilo zaoberať sa mitochondriami a eukaryotickými bunkami. [Napokon, z bioly sme tú sľúbenú písomku ani nepísali, takže nebolo treba.] Vďaka mojim a Majkinym mozgovým káblom poprepájaným bluetooth signálom sme mysleli na jedinú a tú istú masku – DETI KVETOV!! V podstate nám nebolo treba zhotovuvať špeciálne kostýmy a doplnky, všetky “flower power” handry sme
Jedna vec bola však mať ideály a druhá ich aj sotiť do reality. [To sa aj trocha rýmuje.. ne?] Nepomysleli sme totižto na maličkosť súvisiacu s prezentáciou imidžu veľmi konzervatívnym Trnavčanom. Predsa len, dlhé voľné polopriesvitné sukne, rozjarené vlasy, moje deravé číny, Majkine disko brejle a šatka kolem čela nevyzerali celkom nepriehľadne. Avšak vďaka odolnosti, psychickej sile a odvahe sme, síce frflavo a nadávajúc jedna druhej do sprostaní a všetkých druhov farmárskych zvierat, napokon došli bez kopačky skíňackou kanadou pred všeznámy gengsta klub Relax. Dosť trapas – na parkete prázdno jak v náckovskej hlave. Odšuchtali sme sa teda do môjho oblúbeného
Ďalej už hádam ani netreba obšírne pokračovať, zhrniem to len – fantasticky sme si zapogovali [A tým aj trocha zmrzačili pár ľudí], predviedli disko kreácie typu umývanie okien, Dežo – potápač a tak podobne, užili sme si čarovnú vôňu potu a hlavne pohľad na trsajúcich profákov !
Keďže je lepšie párkrát vidieť ako raz počuť, nech sa lúbenká, foto zábery
No krása..
Zežrala bych jej to flavr pavr tričejzo !
Vidno, že tam bolo riadne nedýchatelne a zapoteno hlavne.
Ak sa domnievate, že tamtá ťažko identifikovateľná príšera je pani profesorka Vlasta Ružová......................... Tušíte správne !!!
A toď ďalšie ohyzdy - Pati a Saši
Sme sa pokúsili naimitovať výraz tváre pri ťahaní si z ušúlanej trávy pomätenotvornej..
Čítaj ďalej
Meno: Khitu (alebo kompromisy ako Kity, Kitina, Kitinka)
Rasa: americký stafordširský bulteriér (píš, jak čuješ)
Povaha: na zaplakanie
Podoba s pánom: očividná
Vo vlastníctve tejto obludy som sa ocitla presne na moje narodky, čiže 16-teho júna tohto roku. Musím teda zverejniť pár ukážok jej podoby, keď to bolo ešte rozkošné nevinné šteniatko.
No, trochu nás to skockuvalo, ale nevadíí. Toď Khitušiak odfotený 17-teho júna, šak vidno aj tú moju bledotu poukazujúcu na nedostatok slniva.
ááá moje malé gugi bugii.. Len uvariť a zjesť od rozkoše !!
Všímajte ten figliarsky výraz tváre a lá podomový lupič :D
7.august - šteňacinida sa jej už z tváričky vytratila, ale to krivé ucho jej tiež na vážnosti nepridáva.
Uplne jak mutant. Stále mi musí dokazovať to podobiteľské puto medzi nami, sakra.
..Koncert - časť druhá..
Jak ždy, aj teraz som musela riadne nakopnúť motor, aby sa mi neušiel len pohľad na zadnú časť busu. I keď to v sukni a teniskách, ktoré som si nestihla ani uviazať, bolo o niečo náročnejšie, ale zvládla som to nakonec. V buse ma dokonca „obšťastňoval“ pohľad na jedného vlasatého týpka navlečeného v tričku s logom „Canibal Corpse“ (metalová vreskot kapela, ktorú, našťastie, nepoznám), často ho stretávam v buse cestou do školy. Keď som vystúpila, Luce na zastávke nebolo, ta jej volám, že dze je. Keďže tá mrcina si dáva načas jak ja, musela som jej ícit naproti !!!
Možno to znie neuveriteľne, ale nezablúdila som a úspešne sme sa stretli :D Po ceste som sa ešte snažila manikúrovými nožničkami úplne zneškodniť žiarivo biely štítok dosť kontrastujúci s čiernou farobu trička (keďže som si ho schválne obliekla naruby, aby som nemusela zbytočne vystavovať na obdiv ten narcistický nápis na ňom, že Nobody’s perfect, but me...), takže som u okoloidúcich určite vzbudzovala dojem serióznosti a hlavne nedrbnutosti. Rutinaa :D
Pred Káčkom som akosi dostala šialenú chuť na zmrzlinu, takže sme si to na minútku odparkuvali do radničnej cukrárne. Teda vlastne Lucinka ostala radšej pred vchodom (ten zmrzlinár vo vnútri asi prechovával hlbokú nenávisť k čiernovlasým ľuďom a Luc jeho hnev vycítila), kým ja som si oranžovučkou zmrzlinkou zdrsnila imidž. Mňamošky.
Potom sme ešte netrpezlivo čekali na Mareka, teda úprimne a vypočítavo povedané - na jeho lístky a hor sa dnu :D
Spočiatku som normálne že nestíhala zatvárať ústa od teho, čo som tak zívala od nudy. [No dobre, ten okamih, jak sa mi prihovoril modrančanský vlasáč s Canibal Corpse tričkom, že „Holka, neni si ty z Modranky?, nebol až taký zaspaniahodný. Teda hlavne pre Lucu, keďže si ze mna odvtedy robila prdel kvoli nemu a spomínala ho častejšie, ako mi bolo príjemné.] Lenže od tej osudnej chvíle, ako nám Lucin milenec Rado (:D) násilne podstrčil fľašu bieleho vína [Až tak násilne to síce nebolo, ale aj tak za všetko zlé môže vždycky chlap, takže na tom vlastne nezáleží O:]. Lucišn si dala do polnoci úžasné predsavzatie - že vypijeme takmer neporušený dvojlitrový obsah fľaše, aby sme nášho alkoholického sponzora naštvali. Priznám sa, že ma nemusela dlho prehovárať a fľaša bola onedlho o dva litríky vína odľahčená. Samozrejme, nie sme žiadne notoričky, ale šľachetné ženy a tou močovinou sme ponúkli Moniku s keksíkmi z Kauflandu, blond Jurka so seksi dvojitým pohľadom (akože brejle mal), veľmo sympatišn chlapcov z kreslolavičky odvedľa a ešte (podotýkam, že nechtiac) tie bujné kry divo rastúce hneď za nami :D Dokonca sa mi ušlo aj pár hltov piva, takže úchyl sklony, keré sa u mňa zvyčajne objavujú v stave pripitosti, boli veru opodstatnené. Netreba sa však obávať, že som šla svoje hormóny vypudiť na dákom nevinnom a bezbrannom mužovi, ale tá hybrid palmička pred Káčkom, kerú som do sýtosti vyombjímala, má ze mna určite traumu :D Nejasne sa mi v hlave zjavuje aj spomienka, že sa vo mne prebudili aj vlkolačie pudy a keďže spln mi nebol k dispozícii, musela som sa uspokojiť s alternatívnym zdrojom zavýjadla - lampou !
No ale dobre bolo, to sa musí nehat (: Okolo pol dvanástej pre mňa došli naši, takže som sa musela trocha sčlovečiť, aby som nemusela na druhý deň hodinu v kuse počúvať prudko poučnú prednášku na tému „Mladiství a alkohol“. Síce rodiče podľa výparov z mojej ústnej dutiny usúdili, že som pila pivečko, ale na tento zlatistý mok nemajú (vďakabohu !!!) také ťažké srdce, takže som vyviazla bez psychického zranenia a na druhý deň mi maminka ochotne pripravila sardinkovú pomazánku a tatinko si zo mňa robil srandu, čo je u nás znak dokonalej pohody :D
..Koncert - časť prvá..
Ráno som sa vykotila z postele s príchuťou riadne pikantnej nálady. Akoby to nestačilo, s tatkom sme na seba schuti nahučali [Nemá význam opisovať okolnosti.], takže sa divím, že sa mi z uší nerazila para. Chcela som sa teda trocha odreagovať za kompom, šak na ICQ skoro ždycky trčí niekto, kto je ochoten znášať moje ufrflané reči.
No, nebolo tam jedinej schopnej zelenej kvecinky, teda až na kamaráta Mareka [Je to síce taký kamarát, že sa vidíme raz za dva mesáce a konec, ale šak.. ], ktorý sa ma pýtal, či idem na koncík do Káčka. Ptal sa ma to už deň/dva predtým, ale po predošlom masakri, kedy som sa mesác tešila na konc a mama ma totálne odfajčila, že ma nikam nepustí, som ani kúskom nosa nedúfala, že by som nakonec mohla íst.
Ale jak mi ten chalan napsal, bola mama hned ve vedlajšej izbe a tie zbytky zbujačených nervov z hašterice s tatkom mi pravdpodobne dodali trocha guráže a vybafla som na ňu kveščn, že či by som mohla dnes ícit očakávajúc ako odpoveď tú najhoršiu formu „nie“. Vraví sa však, že keď je šťastie unavené a zúfalé, tak je ochotné sa natiahnuť aj na taký beznádejný prípad, jak som ja :D Síce mama len s nevôľou pripustila, že by som „v dajakom pajzli trepala s hlavu na tie búchanice“, jak ona vraví, ale povolila a to je hlavnišn.
Ešte som však nemohla víťazoslávne vrážať päsť do vzduchu, pretože nebolo s kým ícit ! Porád som teda volala Lucišn, chápete, moja verná parťáčka na metalové koncerty :D Temu šťastiu som sa asi natolik zalúbila, že na mne zostalo vyvalené aj v tej chvíli a s Luc som sa napokon nejak dohodla !!!
No proste anbilívebl ! Som sa cítila, jak keby som strávila pol dna v spoločnosti nahúlených hipíkov, faktične :D Chápete, som zvyklá skôr na tie ble pocity, že teším sa dlho na volačo a temer ždy sa to nejak skazí a mám z teho v hlave len tornádo sklamania a hnevu. Ale teď.. Aboslútne som s tým nerátala a čože sa nestane? Tuším bych mala začat častejší verit na priam brilantnú účinnosť smolného pachu v mojem okolí :D
Nachádza sa vo vašom okolí človek, ktorému sa vo všetkom darí, keďže má v sebe riadnu dávku cieľavedomosti a húževnatosti a i keď to priznáte nedobrovoľne, aj kvapec inteligenčného kvocientu, no zároveň dokáže byť tak neznesiteľne otravný a detailistický, až to v päte pichá? Myslím, že určite hej a väčšine ľudí dokážu také typy uviazať na nervových káblikoch statný uzlisko. Medzi tých trpiteľov patrím aj ja, keďže jedno také obzvlášť yperitné decko zo skúmavky je oficiálne môj spolužiak, ba ešte horšie - sedí priamo za mojím chrbtom!
No čo budem vravieť - typický bifľoš ! Pred každou písemkou hysterčí, že dostane štyrku a čo sa nestane? Tú štyrku poväčšine schytám ja a on jednotku aj s imaginárnu hvezdičku !! No dobre, to sa ešte pokúsim prežuvať, dokonca aj tie jeho zúfalé pokusy opraviť si dvojku, čo zlapal z písemky z funkcií z matiky. Ale čo mu neodpustím, ani kebyže má škótskych predkov a vie hrať na gajdy, je to, že si navráva a všetkých presviedča, že je naprosto normálny - hlavne mňa, osobu, ktorá o normálnosti može vyprávať asi tak, jak kandidujúci prezident o dobre pre štát. No tak teda prepáčte, ale keď ON je normálny, tak zo mňa sa kľuje ženská obdoba Džimiho Pejdža, namojdušu. Skutočne totižto nedokážem prehltnúť fakt, že niekto sa nevie zmieriť s vlastnou nenormalitou a pritom ostatných okolo seba (v tomto prípade mňa) častuje prívlastkami ako „nenormálna“, „šibnutá“, „trafená“, etc.. Pche..
A proč mi príde tento deň tak neskutočne krásny? Začnem od hodiny slovenčiny, kedy nám profka konečne doniesla opravené písomky, teda diktát plus praktická časť, ktorá spočívala vo vymýšľaní frazeologizmov, zaradení slov do štýlových skupín a podobných jednoduchých vecí. Keď som sa dočkala svojej práce a zjastrila dve veľké jednotky v krúžku, nedokázala som vo svojej ústnej dutine utíšiť preradostný výkrik :D Za nula chýb v diktáte a 31,5 bodov z celkového počtu 33 ! Okamžite som sa obrátila k spomínanému lúzerovi (z čisto morálnych dovodov nezverejňujem jeho meno) a čo nevidzím? Štyrec pri diktáte, presne osem chýb. xD xD V tej chvíli som sa už dozačista prestala ovládať a spustila som škodoradostný rehot s jemnou prímesou lamieho erdžania. Ešte k tomu som zistila, že z praktickej časti mal len 31 bodov. Skutočne som neni škodoradostná (eh kch pf), ale táto situácia zapríčinila priam tsunami endorfínov do každučkej bunky môjho tela :D Samozrejme, podpichačné reči príšeráka, čo sedzí vedla neho, sa mi darilo s ľahkosťou preslychávať (šak čo zmôže veta na štýl „Aj náhody sa stávajú.“ s hrubým posypom irónie proti dvom jednotkám ze sloviny? :D).
Uf uf, neskončila som ešte ! Na informe sa konečne uráčil autorizovať ma na ICQ a to z čisto pracovného dôvodu - hranie rps (resp. kameň, papier, nožnice v ajsikjú prevedení). Naša Kocka zrejme pyšno predpokladala, že ma zetre po pár ťahoch, no moja hybrid logika mi pred týmto ponižujúcim faktom hodila záchranné bejvoč plavátko. Keďže zazvonilo na prestávku a mesijé profesér Ulašin nás už hnal ze svojej milovanej učebne, skončili sme pri nerozhodnom stave (hracom, samozrejme !!). Sme sa teda dohodli, že budeme pokračovať pri domajších kompoch.
A jak inak - akonáhle sa ten príšerák dovalil na ICQ, bez pozdravu mi poslal pozvánku na hru. Temu sa vraví gentleman ! Už si presne nespomínam na priebeh hry, ale spomienka, že som tú mrochtu porazila 3:1 na sety sa mi zakorenila do pamäťovej časti mozgu tak pevne, že ani ožran túr v Káčku či na hodovej v sedlači našej mi ju neodfúkne :D
No čo vám budem vyprávat, keď som venku s Maji, tak ma nuda obchádza jak diskofil bandu náckov [Len tak btw, dúfam, že to nebude dotyčná pošahaná osoba čítať, lebo nemám rada namyslených ľudí:p]. Proste, tuším je to jediný človek na tejto skazenej planéte, kerý má podobný humor, jak ja, tak si asi vedno predstaviť, že keď sme spolu, tak je erdžanie a krochkanie (šak my víme, pre kerú je čo charakteristické O:) upričinené výbuchmi smiechu počuť na míle od nás :D
Jako ždy, prv sme zamierili na naše fejvorit húpačkišn. Dokonca nebolo potrebné vrhať manstr pohľady na malé deti, aby sa našim obrovským ritiam ušla naša obľúbená veliká húpačka, keďže bola úplne dobrovoľne voľná. Samozrejme, znova sme sa pokúšali dotknúť sa nosom nebies za zvukovej kulisy buchotu a rachotu, teda eh kch.. „hrania“ dákej začínajúcej kapelky v Kalokagatii hneď oproti.. Potom sa móžem čuduvat, že mi bolo tak blbje, keď sme to (alebo skór len ja? O:) rozhúpali, až mi skoro moja velice dobre uviazaná bota vyletela z nohy ! Alebo noha z boty? Morbid myšlienky nechám radšej na neskôr, teraz som sa chcela písomne venovať tomu masakru, čo nastal po tom, jak sme sa dvojnožky doplazili na trnafské „tralafgar skvér“ :D
Medzitým sme sa zastavili v Bille v tom tfujky Maxe, aby sme nakúpili zásobu rožkov. Prečo? No lebo ! [Jak vraví naša milovaná profesorka Pink] Ale ne, proste také ušlachtilé srdcia a ešte ušlachtilejšie (duté) hlavy sa rozhodli nakŕmiť holubičiu populáciu Trnavy. Rozložili sme sa teda na tých zablšených kreslolavičkách na námescí a vytasili muníciu. No a tučnučké holúbky zvyknuté na milosť a rozmaznávanie zo strany trnavských občanov pricupkali k nám a vďačne prijali náš olovrant. Pomedzi nich sa pritutlali dáke vrabce, ktoré sa stali okamžite našimi chránencami a kúsky rožkov sme nenápadne hádzali práve im pod labky, i keď nebolo treba, keďže tie krpaté operence boli na hmotnostnú prevahu holubov pripravené a vyzbrojili sa neoblomnou odvahou, brilantnou stratégiou a hlasným hrôzynaháňajúcim pišťaním. Ako sme si tak vychutnávali pohľad na zväčšujúce sa brušká vrabčekov, ako mátoha sa pri nás zjavil VILO TRAVOLTA !!! [Pre tých, čo ho neznajú: po prvé - závidzím !!! Po druhé - proste profešenl balič, aneb big celebrita tmavšej pleti, aneb nová verzia Honzíka Novotného ponúkajúca miesto „růži“ a „neuvěřitelného bohatství“ svoj šarm a pohľad na svoje mužné paže.] Som mu síce vďačná za krátke pozdvihnutie môjho nízkeho krvného tlaku, ale jeho otázka akože „Baby, je tu volné?“ bola i tak riadna drzovica ! Okamžite sme sa začali vyhovárať na všetko nemožné (for iksampl - ctené miesta povedľa nás sú obsadené pre našich frajerov), len aby nám dal pokoj. Vilino bol síce pár sekúnd neoblomný jak súprava nožov z telešopingu, no akonáhle vystriehol, že naň kričia dáke pipky kúsok od nás, akoby sme sa v tej sekunde zmenili na bezfarebnú plynovú hmotu a už aj šramotil k nim. Ešteže tak :D
..pokračovanie k predošlému prepadáku..
Když se daří, tak se daří..
Po dvoch prieseroch a vskutku brutálnom nervovom záchvate som nebrala ohľad na Murphyho upravený zákon, že keď sa má niečo pokašľať, tak jedine za spolupráci ďalšej nervychytnej situácie.
Písomne som vylievala svoje pocity z ononho dňa, mala som zaplnené približne dve veľké strany, keď som stlačila dačo neidintifikovateľné, ale zato prudko ohavné na kláveske, čo zapríčinilo komplet výmaz všetkého, čo som napísala.
V tej chvíli som mala pocit, akoby na mňa dakto vyšplechol kýbel škorpiónov vykrížených s tým najodpornejším druhom chlpatých húseníc a (na moje terajšie prekvapenie) mysľou mi bleslo kadečo iné, lež odšklbnutie osudnej klávesnice od kábla a následné prerazenie obrazovky počítača, načo mám chuť teraz.
Vlastne teraz mám chuť na niečo, po čom by som sa už viac neocitla v tomto svinstve, či ako život nazývajú sebaznučujúci zúfalci, v tejto chvíli aj ja. Všetky tie akože „depresie“, ktoré som pozažívala, sú v porovnaní s terajším pocitom len akýmsi slepačím vývarom. Vtedy mi stačilo pustiť si dáke rytmické skáčko, zahrať pár infantilných hier na ICQ, napísať úryvky do básničiek, ktoré nikdy nedokončím a bolo by fajn. Bol by sprístupnený tunel na prechod endorfínov a všetko by bolo po starom.
Ale teraz? Nikdy sa mi v pocitoch nenahromadilo toľko osamelosti a zúfalstva zároveň. NIKDY som tak hrozne nepotrebovala niekoho, kto by ma objal a chlácholivo zatiahol, že všetko bude v poriadku, i keď by som dobre vedela, že za svoje pocity si možem sama.
Nemám teraz na mysli moje dobré kamošky, ktorým síce skutočne doverujem a neviem si predstaviť bez nich život, ale skor niekoho z rodiny, kto ma skutočne pozná a stál pri mne už odmalička. Vravte si, čo chcete, ale tí skutoční (nemyslím len biologicky) rodičia pri vás budú, aj keď ste narobili toľko chýb, že váš mozog nemá kapacitu ich spočítať. Aja takých zrovna mám, i keď mi fakt, že im na mne záleží, dávajú občas skutočne svojsky najavo a nikdy ich nenahradia moje kamarátky, nech už je s nimi akákoľvek sranda a nech im pripadá hocako sympatický moj otrasný humor, nemožem sa na nich spoľahnúť takým sposobom, ako na našich.
No a takto to dopadne, keď píšem tak, ako to v tej chvíli cítim (s čím nehodlám napriek všetkému prestať), pretože dostať sa od zmazaného článku k fotrovcom.. :D
A ešte tak btw: predošlý článok som písala asi tak hodinu po tem, čo sa mi podarilo ho maznúť (aby som riadne vytrieskala vankúše a tak :D), takže sa nebude asi bohvieak zhodovať s tým, čo som napísala ešte za vrela :DD, ale pointa zostáva nezmenená. Teda, neviem o tom, že v mojich článkoch nejaká býva, ale o tem potem.. :D
Hm, hm. Tak, kde začať? Na mieste, kde som ešte z opojenia predošlovečernej eufórie šla od samej radosti vyskočiť z mojho Beavis and Butt-Head trička hip hoperskej veľkosti slúžiaceho ako pyžamko, či sa skor hneď presunúť tam, kde už krehké predmety prestali byť v mojej blízkosti v bezpečí? :D
Asi bude najefektívnejšie, ak začne pekne krásne od samého začiatku tejto príšernej epizódy a to nie z čisto praktického dovodu, akože aby bol opis deja a myšlienok zaň preblysnutých zrozumiteľný [Čo by bol jedine v prípade, že ste za pomoci tajných agentov v bielom a stetoskopom okolo krku spadli z pôrodného vozíka, alebo ste skúšali pogovať na pesničku „Punk’s not dead“ od Exploited za asistencie oceľovej skrine.], ale preto ... Hm.. :D Asi mi neuveríte (ja viem, že uveríte, ale to „neuveríte“ mi de do tej vetišky vácej :D), ale akosi mi vyfučalo z hlavy to, čo som vlastne týmto chcela povedať. Fakt! :D Ďalší dovod, prečo bych mala prestať s týmito zátvorkovými komentármi, ale keď.. Rovnako, ako si nevedno Slasha predstaviť bez jeho kučeravej čiernej hrivy, moje články si asi ťažko predstaviť bez týchto offtopics (jaké prirovnání :D).
No, takže, dosť bolo rozkoše, prejdem k (akože) pointe :p
Všetko sa začalo tým, že som pri prezeraní linky koncerty.sk stisla súčasne ALT, CTRL, F a do objaveného úzkeho obdĺžnička so vyťukala „Trnava“ (Hádam netreba bližšie vysvetľovať tento počin). A hľa! Presunulo ma to k oznamku o koncerte v Káčku, kde mala vrieskať, trieskať, pľuť a tak podobne Thema11.
Po tom, čo som si na czechcore.cz stiahla jednu z ich pesničiek, som síce usúdila, že ich hudba je celkom fajn, no musím sa priznať, že to nebola vobec hlavná príčina mojej túžby po účasti na koncíku. Predsa len, po takmer dvojtýždennej absencii začala chuť piva mojmu jazyku nejak moc chýbať :D [Teda niežeby som inokedy každé ráno mala k džemíkovému rožku na raňajky plechovku Kozla miesto teplučkého kakavka, ako to z predošlej vety odznelo :D] Kromě toho bola dosti veľká šanca, že ta stretnem nejakú z príšer, s ktorým som dlho neprehodila pár slov a myslím, že by sa našlo ešte kvantum dovodov, ale tie si pod vplyvom pudu sebazáchovy nechám pre seba :DD
Avšak, musela som si zohnať ešte dáky doprovod, že jo? Za obeť padla Lucišn, alias big satanistka alias my nightmare (dělám prdel). Na moje započudovanie, nebolo potrebné, aby som ju musela zviazať a nevoľky do Káčka odvliecť, takže špagát si nechám na inú ehm príležitosť :D
A keďže som za najvačší problém považovala prehovoriť Jenn (stará dobrá Finália:D), aby so mnou šla, povolenie od mamy mi v tej chvíli hlavu od stresu ani zďaleka nemútilo. Veď na podobné koncíky ma pustila trikrát, tak proč ne aj štvrtýkrát?
No, teraz už viem, že aby som sa vyhla tým zúfalosto-nervosto-psychopatickým stavom, takto flegmošsky som zmýšľať nemala. Nedávno sme mali totižto „menšiu“ výmenu názorov kvoli mojmu akože pochybnému štýlu obliekania, hudby, etc. Mama tú hádku brala asi sakramentsky vážne a ja som sa po tom, ako moje číny prirovnala k botám, čo nosia chuligáni na bitky na štadióne, rozrehotala jak lama nakazená BSE - možno to bol dovod, prečo v ten deň poobede na moju otázku akože „Mamii, móžem íst na koncert dneskaj?“ sprevádzanú prudko nevinno piskľavým tónom a šteňacím pohľadom začala nechutne, ba až megalisticky odporne pokojným, no zato nekompromisným hlasom, nervydrásajúcu prednášku. Keďže som len z jej kamenného výrazu tváre usúdila, že mi od samej ochoty nedá aj prachy na vstupné a pivo, akosi sa mi od hnevu upchali ušné kanáliky a okrem hlášok typu „V tomto štýle ťa nemienim podporovať“, „Nebudeš chodiť po hentakých pochybných putikách“, či „Nemáš dosť rokov a rozumu na to, aby si o sebe sama rozhodovala“, som zostávajúce reči akosi preslychla. Práve mi na um neschádzali žiadne rozumné a zároveň dostatočne štipľavé argumenty, tak som sa len dupotavým krokom odšuchtala hore do izby a svoj majestátny odchod zapečatila hlasitým tresknutím dverí, i keď som vedela, že tým houby vyriešim.
Zo štyri hodiny mi teda myšlienkové cestičky rozdupávala predstava, že okrem toho, že sme s kamošku kvoli jej MATKE (jaká zhoda okolností) nešli na zápas Spartaka s Rimavskú, som ešte nútená celý večer stráviť doma, pričom ten deň mal byť na moje pomery až nechutne prepchatý zábavou.
Pomedzi to som z číreho zúfalstva pustila mame nakľudnejšiu časť pesničky od kapelky Thema11, ktorý som si stiahla, aby vedela, že to, o čom ju jej stupídne predsudky presviedčajú, je riadna lamina. A načo? NA HOVNO!
A vlastne, nene.. Bolo to na niečo khe „dobré“ - ešte viac ma vytočila prednáškou až podozrivo sa ponášajúc pointou na to, čo mi predviedla poobede. Už som nemala silu jej argumentovať, keďže každú moju nesúhlasnú vetu odbíjala svojimi „originálnymi“ ústnymi odpalmi.
Keďže brácho z vedľajšej izby krásne počul všetko, čo mi vtĺkala do hlavy a má za potreby v prípade núdze ma kryť, navrhol mi, že by som mohla ísť akože s nimi na disku. Jednoducho, by ma doviezol aj zviezol z Káčka, no obaja by sme sa tvárili, že sme spolu úplne triezvi trsali na dáke diskofilné kktiny. V tej chvíli mi príval endorfínu akosi znaivnil mozog a jeho „Ešte som ale neni s nikým dohodnutý.“ mi nepripadalo ako dačo hrozytvorné.
Približne do pol ósmej (koncert začínal cca o 20:00), som čakala pri mobajle jak dili, pretože som predpokladala, že po celý ten čas, odkedy sa vyšmajdrchal z domu, sa s kamatármi dohadoval, kedy pojdu. No až po pol ósmej sa dotrtkal domov, kedy mi len sucho oznámil, že asi nikam nepojde. Jeho „asi“ až príliš dobre poznám a okamžite ma vytrhlo z mojho sladkého optimizmu a prenieslo do stavu, ktorý asik každý adolescent zažil :D
Tá potreba si do niečoho udrieť a vyvrieskať zo seba všetok hnev bola u mňa silnejšia, ako kedykoľvek predtým, ale okrem trocha skrkvaných vankúšov, rozbitej fľaše s vodou a ovládačov plesknutých o stenu sa ništ nestalo :D
Pár desiatok minút som sa nechala ohlušovať pesničkami Nightwishu (resp. furt dokolečka The Kinslayer, She Is My Sin a End of All Hope), ktoré pri mojich zriedkavejších démonských náladách posobia skutočne antinervovo a cítila som sa tak.. hm.. prečistene, i keď to boxerské vrece by bolo možno praktickejšie ako poodierané ovládače (A)
Moje dnešnovečerné psychické rozpoloženie ma donútilo k premýšľaniu. [Presne tak, ja Ľubica M., so starovekými keltskými koreňmi pozostatkujúcich sa v roztrúsenom obyvateľstve severného Škótska (pre menej kompletných - dělám si prdel, abych rozšírila vetu a naštvala tých, čo sa chcú z mojho výkladu aj dačo dozvedieť - čo by sa v psychológii nazvalo asi do neba trieskajúca naivita presahujúca hranice imbecilizmu]
Takže, áno, tú podivnú hmotu zakotvenú v mojej lebke aj občas používam a premýšľala som nad tým, ako je možné, že priama odroda homo sapiens sapiens (i keď značne zhybridizovaná) pociťuje počas jari tak abnormálny príval endorfínov a rujných hormónov (:D), akoby mala v čele narazené parohy a miesto končatín kopytá, či skôr pásikavý kožuch a labky zakvetvené hrubými pazúrmi. Veľmi stručne povedané, na jar som jednoducho divšia ako inokedy. [Niežeby som niekoho z tej masy dychtivo hltajúcich každé moje slovko z týchto trapr výlevov chcela náročky zamešiť (odvodené od slova mech - hodiť do jedného vreca.. oficiálny frazeologizmus, spomínate?) do skupiny, ktorá mojím myšlienkam a debilistickému slovníku nerozumie (čiže zvyšku sveta). Len som prestala veriť skôr, ako som vobec začala (tak toto by sa malo zapísať do citátov).]
Avšak vzľadom na to, že celú jeseň a zimu som povačšine vymrdzovala svoj prudko zdutý výraz tváre vytvarovaný vskutku intenzívnymi depresiami, mi príde táto uškerená zmenišn celkom príjemná. I keď tým dobre vyzerajúcim tmavovlasým chalanom so zanedbanou briadkou a pekným zadkom, ktorí sa po Trnave špacírujú v húfoch (jak medúzy:D), asi riadne lezú na nervy moje sliny vytekajúce z kútikov užasnuto, ba až úchylácky pootvorených úst a chtivé pohľady [ - predvádzané za spolupráci troch ďalších otarených kamošiek, samozrejme, abych ja nevypadala ako tá najnemorálnejšia].
A čo sa ICQ režimu týka, mrochty, ktoré ma majú medzi kontaktišnami, mali asi riadny tik brnknúť do Veľkého Zálužia [pozn. autorky - vo Veľkom Záluží je psychiatrická liečebňa], nech si po mňa radšej prídu. Našťastie, výhoda anonymity internetového besedovania ma zachránila, takže nikto ani omylem netuší, v kerej časti nášho zapadákova to bývam :p
Takže, koniec dobrý, všetko dobré.. :)
Úprimne povedané, dnešný deň nebol ničím extra výnimočný, ten stereotyp snáď poznáte - vykotiť sa skoro ráno (pre mňa teda hlboká noc) z postele, previesť rannú očistu a podobné laminy, narvať si čočky do očí, pomedzi to napchať do seba nejaké pečivo, nech cestou na zastávku neplaším vrzganím v žalúdku veveričky a podobnú háveď (ktoré, samozrejme, nestretávam, ale to je zanedbateľná maličkosť), predbehnúť v rade na tú sardinkáreň (autobus, dzeci moje) nejakú ufrflanú xantipu, aby sa mi ušlo miestečko na sedenie, tá dlhočizná pešibusná cesta, počas ktorej nechytám depresie z osamelosti len vďaka mojej empétrojke (je to síce vačší shit, ako sa prehána vo Vietname na čiernom trhu, ale šak, hlavne, že sme zdraví - ako ktorí, pravda), aaach potom tá tyrania v škole (no ale teraz vážne: vás by nenasralo, kebyže vám aspoň raz týždenne niekto z profákov pripomenie, že chodíte na prvotriedne gymnázium, čiže medzi rozumovú elitu a budúcu inteligenciu Slovenska?), no jasné a cesta na zastávku, stretnutie pár vskutku zaujímavých exemplárov (joj, ten fešák v poriadne nezašnurovaných kanadách a kapucňou na hlave, spod ktorej sa črtalo dvojdňové strnisko bol veru celkom slušný kus)..
Už sú to vyše štyri hodiny, čo sme podaktorí rovným krokom vsúpili do nového roka. Teda, ja to vnímam skor "eštelen", pretože tie štyri hodiny mi pripadajú ako večnosť, keď si zrátam tú nekonečnú cestu v aute s našimi domov.. Mala som totižto, ako ináč, v ušiach zapichnuté slúchadlá a mysľou som sa preniesla do akejsi špecifickej dimenzie, kde čas hrá len vedľajšiu tuctovú rolu :) A, samozrejme, hneď ako som svojou prítomnosťou obšťastnila svoju izbu, nasledoval závislácky rituál - ihneď zapínať komp, pripojiť sa, mesendžer, ajsikju a skajp po pár okamihoch naštartované a pripravené na duchaplné konverzácie s kamoškami.
